Zúfalstvo :(

Ahojte. V prvom rade, chcem povedať, že som na tejto stránke nová. Objavila som ju len nedávno, a milo ma potešilo, že niečo takéto existuje. Asi to chcelo len viac sedieť pri počítači :) doteraz pramenil zdroj môjho poznania z kníh. Už odkedy sa pamätám a vedela som čítať čosi hľadala. Prvý kto u mňa podnietil istý prelom a posunul ma vpred bol Raymond Moody a jeho Život po živote... viem, že s tajomstvom to veľký súvis nemá, ale ukázalo mi to pohľad na realitu. A tak to pokračovalo ďalej jedna kniha za druhou, motivačné príručky a staré knihy – len s jediným cieľom nájsť pravdu. S The Secret som sa stretla prvý krát pred tromi či štyrmi rokmi. Vtedy som knihu odmietla čo i len otvoriť, s domnienkou, že to bude len ďalšia chlácholiaca motivačná príručka ako žiť. Je paradox, že ľudia siahnu po radách iných až vtedy, keď sú na dne. Tak to bolo i u mňa, zlé obdobie mi opäť vohnalo do rúk Tajomstvo. Prečítala som ho dychtivo a v krátkom čase. Po prvotnom nadšení som uznala, že je to najlepšie napísaná príručka na život, odložila som ju a nechala zapadať prachom, vedela som všetko a pritom som nič nezmenila. Naďalej som čítala, získavala vedomosti a selektovala a nič z toho neaplikovala na svoj život, až to, že som začala praktizovať meditácie mi otvorilo „bránu“ do seba. Na trhu sa objavila kniha The Power a úplne ma očarila, s odstupom času som sa vrátila ku Tajomstvu a nanovo som ho prečítala – a konečne som si z neho dokázala zobrať to, čo som predtým nevidela. Ale prejdem k veci, prečo vlastne píšem. Áno Tajomstvo a Sila mi zmenili život, žijem ho bez strachu a s láskou, už ma nehádže ako na kyvadle, už mu rozumiem. Teda myslela som si to, až do chvíle, ktorá zabolela, v jeden jediný týždeň sa udialo až priveľa. Zomrelo mi nečakanie zvieratko, ktoré som milovala a bola naň naviazaná, závažne mi ochorel rodič a bol hospitalizovaný a to všetko necelý týždeň pred štátnicami. Stres a bolesť mi pomohla prekonať len moja viera v seba. Neučila som sa, čo sa môjmu okoliu zdalo pochopiteľné i to ak nepôjdem na štátnice. Dva dni pred nimi hospitalizovali aj môjho priateľa, v tej chvíli, prestala som si veriť a začala som sa pýtať prečo. V mysli som zvádzala boj – makala si na sebe roky, choď tam – na druhej strane, nič si sa neučila, čo sa tam chceš ísť strápniť? A ja som sa v ten večer vzdala, vzdala som sa sama sebe, prestala som so sebou bojovať. Ráno som vstala skôr a prečítala si jednu tézu. A hádajte čo sa stalo? Bez pochybností som prišla a vytiahla si práve ju. Mojím príbehom chcem povedať asi toľko, že podľa mojej skúsenosti, je niekedy potrebné sa vzdať aby mohol človek vyhrať. Problém, ale ostáva stále v tom, že môj rodič je v nemocnici, stav je zlý, opantáva ma zúfalstvo a neviem ako ostať pozitívna, mám pocit bezmocnosti. Prosím o radu ako v sebe potlačiť zúfalstvo a ďakujem tým, čo si môj príbeh prečítali až dokonca.

· Pridal Tinka27 d�a 19.06.2013· 0 Koment�rov · 3391 Pre��tan� ·

Koment�re

Prida� koment�r

Hodnotenia